Fytoncídy sa uvoľňujú z rastlín celoročne.
Stromy uvoľňujú obrovské množstvá týchto ozdravných látok do prírody. Omnoho viac, než rastlinky pod našimi nohami, avšak tých je rádovo viac a spolu vytvárajú kúzlo ozdravovania sa človeka púhym dýchaním v lese. Japonci tento fenomén nazývajú Shinrin-Yoku, čo sa voľne prekladá ako kúpanie sa prírodou. Práve fytoncídy, obsiahnuté v dychu lesa – prírody sa považujú za prirodzené obranné látky rastlín, ktoré veľmi priaznivo pôsobia aj na ľudské zdravie. Dych prírody dáva príležitosť nášmu organizmu vytvárať veľmi účinnú ochranu proti únavovým látkam. Telo si začne vytvárať špeciálne obranné bunky, tzv. NK bunky – Natural Killer, ktoré efektívne vyrovnávajú hladinu únavových látok v tele tak, aby boli nakoniec telu aj prospešné. Veľmi často, hoci nepresne sa fytoncídy označujú aj za prirodzené antibiotiká, pretože ich vplyv v našom tele sa veľmi podobá pôsobeniu antibiotí. S tým rozdielom, že fytoncídy nezabíjajú zdravé bunky
Aj v zime príroda dýcha, no omnoho pomalšie. Ako keď spíme aj my. No, od jari, až do prvých mrazov je dych prírody najintezívnejší. Ideálna teplota pre uvoľňovanie fytoncídov je nad 17°C. Pri neobvykle vysokých teplotách rastliny padajú do stresu, abiotického šoku, pričom si svoje sekundárne metabolity akoby ponechávajú pre seba. Dlhotrvajúci stres môže spôsobiť preklopenie metabolizmu do nevratnej, katabolickej dráhy metabolizmu, ktorej nezvratným výsledkom je uhynutie ratliny. Počas katabolizmu sa z rastliny postupne uvoľňujú všetky metabolity, nakoniec aj stavebné primárne metabolity, ktoré tvoria konštrukciu rastliny. Takže v mŕtvom lese už ťažko hľadať fytoncídy. To človek pocíti nielen pohľadom, ale aj na dychu.
Pre Shinrin-Yoku, kúpanie sa prírodou, vyhľadávame zdravé krásne porasty so stabilnou vlhkosťou podložia, na ktorom rastú.
Slnko a dážď sú určujúce pre zdravý vývoj rastlín. Metorologické podmienky sú teda kľúčové, avšak nielen pre zdravie dychu rastlín, ale aj pre jeho smerovanie. Vietor rozháňa dych prírody sem a tam, turbulentne, ako rozbúrený oceán sa vlní a vzdúva. Práve vertikálne pohyby vzduchu určujú, koľko fytoncídov sa dostane aj dole, k zemi a koľko z nich uniká do mrakov. Dobrá správa je, že mraky vznikajú vďaka adiabatickým procesom, kedy stúpavé termické prúdy vynášajú suché, aj vodou nasýtené častice do veľkých výšok. Stúpanie sa zastaví až vo výške, kde teplota vyššej vrstvy vzduchu je vyššia, než tá pod ňou. Pre vznik mrakov je určujúcou tá vrstva, v ktorej začína kondenzácia vodnej pary. Táto výška vytvára základne mrakov vysoko nad nami alebo aj hmlu, tesne nad zemou. Výška oblačnosti, teda vertikálna hrúbka kondenzačnej vrstvy, je daná práve hladinou, kde teplota okolitého vzduchu začne opäť stúpať. Oblaky tak môžu byť veľmi vysoké, ale stáva, sa, že obloha je úplne čistá, hoci dym z komínov a iné príznaky hovoria, že vzduch stúpa nahor. To neznamená, že vlkosť vo výške nie je, ibaže teplota s výškou neklesla na úroveň rosného bodu, pri ktorom sa mohla vodná para skondenzovať. Druhou možnosťou je inverzná vrstva, ktorá je nižšie, než úroveň rosného bodu a tým ostala vodná para uväznená dole, v nižších vrstvách.
V každom prípade stúpajúce vzduchové častice strhávajú so sebou aj prachové a pachové častice, ktoré potom v kondenzačnej hladine fungujú ako kondenzačné jadrá, okolo ktorých sa začne zrážať voda. Zhlukovanie kondenzačných jadier v hladine rosného bodu iniciuje proces tvorby oblačnosti.
Čo to znamená pre nás? Dych prírody uniká do oblakov, aby sa potom mohli vypršať na celkom iných miestach, než kde vznikli. Na zem prinavratená vlaha obsahuje aj dych lesa, ale už priveľmi rozptýlený oproti jeho koncentrácii v lese.
Lenže, ani v lese nie je táto koncentrácia stála, najmä nie vo výške nášho nosa. Keď je dych lesa najsilnejší, vtedy ho aj najviac vezmú turbulencie ovzdušia preč. Neustále sa však dopĺňa, dňom i nocou a tak sa netreba obávať akýchsi dier, len dynamické kolísanie koncentrácii fytoncídov v lese.
Kedy je teda najvhodnejšie tráviť čas v lese?
Kedykoľvek! No, z hľadiska efektívnosti ozdravného pobytu v lese je navhodnejšie chodiť do lesa ako na huby, hoci aj nerastú. Teda, od jari do konca jesene, keď sú teploty vzduchu 17°C a viac a po daždi. Teda keď rastú huby, aj pre človeku príroda nadelí viac. Vtedy sú aj prízemné vrstvy vzduchu stabilizované, stúpavé prúdy sú dažďom minimalizované, doznievajú klesavé, kompenzačné prúdenia chladnejšieho vzduchu z výšok. A aj vietor ustane po búrke. Navyše zvyšuje sa aj koncentrácia ozónu v lese a fytoncídy z rastlín padajú rovno na nás dole
